reklama

Poviete im to do očí?

Na malom letisku v Nairobi bolo množstvo zahraničných turistov v safari klobúkoch, čakajúcich na let do národného parku Masai Mara. My sme smerovali do menej populárnej destinácie - utečeneckého tábora Kakuma.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (66)

Využili sme pravidelnú leteckú linku Svetového potravinového programu. Tábor sa nachádza na severozápade Kene v blízkosti hranice s Ugandou a Južným Sudánom. Som rada, že sme do Kakumy cestovali letecky – vďaka pohľadu z oblohy mám poňatie o rozmere tábora. Z okienka lietadla som sa dívala na krajinu pod nami. V nehostinnej pustatine sa postupne začali objavovať malé domčeky, plynule ich dopĺňali celtové stany premiešané s väčšími budovami škôl a mimovládnych organizácií. Biele plachty stanov pribúdali, o chvíľu boli všade, kam oko dovidelo. Nabehla mi husia koža. Boli sme nad utečeneckým táborom s populáciou presahujúcou 185 000 ľudí. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Utečenecký tábor Kakuma bol založený v roku 1992 ako útočisko pre „stratených chlapcov Sudánu“, ktorých z domoviny vyhnala vojna. Po páde vlády v Etiópii pribudli utečenci aj z tejto krajiny, ďalšie tisíce ľudí vyhnali do Kakumy nepokoje v Somálsku. Tábor postupne narástol do obludných rozmerov. Z devätnástich prítomných národností pochádza najväčší počet utečencov z Južného Sudánu, na druhom mieste figuruje Somálsko, za ním Demokratická republika Kongo, Sudán, Burundi, Etiópia, Uganda, Rwanda, Eritrea a ďalšie, zastúpené v zanedbateľných počtoch. Vyše 185 000 ľudí žijúcich na pätnástich kilometroch štvorcových činia z Kakumy štvrtý najväčší utečenecký tábor na svete.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pristáli sme hladko, na nespevnenej pristávacej dráhe sme akurát trafili hlbokú mláku, z ktorej vyšplechlo blato a zastrelo výhľad z okna. Vystúpili sme, pri lietadle si prevzali batožinu a sadli do auta k šoférovi Josephovi, ktorý nám už po pristáti mával spoza pletivového plota. „Máte tu poriadne horúco“, utrúsila som pomedzi reč. „To je nič, skutočnú Kakumu pri terajšom počasí ani nezažijete. Bežná teplota je tu do 40°C, avšak tieto dni veľa prší, tak sa ochladilo aspoň o 10 stupňov.“ Ako nás Joseph informoval, kvôli dažďom sa do mnohých častí tábora nedá autom vôbec dostať. Skúsený šofér nás najskôr previezol malým mestečkom, kde sme pristáli. Nazýva sa rovnako ako priľahlý tábor – Kakuma. Miestni ho označujú výrazom Kakuma Town, čiže mesto Kakuma, aby bolo jasné, že nehovoria o utečeneckom tábore, ale o meste.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Minuli sme tradičné prútené domy miestneho kenského kmeňa Turkana, lokálne obchodíky s pomaľovanými fasádami, prešli sme cez most a zrazu nám Joseph oznámil, že sme v tábore. Žiadna tabuľa, žiadny plot či oficiálny vstup. „Utečenci sa môžu medzi táborom a mestom Kakuma voľne pohybovať, ale za brány mesta nesmú“, vysvetlil Joseph. Medzi bahnistými mlákami okrem nás kľučkovali aj babety, ktoré sú efektívnym dopravným prostriedkom v rozsiahlom tábore. Blatom sa brodili aj mnohí pešiaci, tí šťastnejší mali gumáky, ostatní išli naboso. Cesty lemovali ručne vyrobené billboardy propagujúce školy, rozvojové programy, kurzy praktických zručností, semináre na zvyšovanie povedomia, ako aj ich organizátorov. V tábore pôsobí mnoho mimovládnych organizácií, nadácií, reholí a ďalších aktérov, usilujúcich o zlepšenie života v tábore. Všetky iniciatívy sa realizujú v súčinnosti s Vysokým komisárom OSN pre utečencov (UNHCR), ktorý tábor spravuje, a v súlade s kenskými zákonmi, keďže tábor spadá pod jurisdikciu Kene. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sme autom prechádzali táborom, obzerali sme si jednoduché domčeky z hliny, dreva, či prútia - obydlia utečencov, ktorí sú v tábore dlhšie. „V tejto časti bývajú Somálčania, budeme ale prechádzať aj okolo etiópskej štvrte, kde je jeden z najväčších trhov tábora“, podotkol Joseph. Prekvapilo ma to. Podvedome som predpokladala, že utečenci sú v tábore premiešaní, čo samozrejme nedáva žiadnu logiku. Jednotlivé národnosti majú svoje štvrte, čo má význam z kultúrneho, psychologického aj bezpečnostného hľadiska. Štvrte majú svoje názvy, zveličujúce národnostný mix tábora – Guadalupe tu napríklad susedí s Hong Kongom. Oficiálne je však tábor rozdelený na štyri časti, ktoré sú označené číslom – Kakuma 1, 2, 3 a 4. Okrem toho vzniklo tiež integrované osídlenie Kalobeyei, pozostávajúce z troch dedín. Keď príde utečenec na kenskú hranicu, odchytí ho hliadka, ktorá prišelca privedie do Kakumy 3, kde je recepcia. Tam pobudne niekoľko dní, kým nedostane pridelené konkrétne umiestnenie. To závisí od viacerých faktorov, jeden z nich je práve národnosť.

Dievča z Južného Sudánu
Dievča z Južného Sudánu (zdroj: Adriana Mahdalová)

„Za ihriskom odbočíme doľava a sme tam“, poznamenal Joseph, keď sme míňali prázdny priestor, slúžiaci pravdepodobne ako futbalové ihrisko. A naozaj, netrvalo dlho a stáli sme pred bránou učňovského centra Saleziánov don Bosca v Kakume 1. V areáli bol kostol, saleziánsky dom, krajčírske dielne, stolárska, murárska, zváračská, automechanická a inštalatérska dielňa, učebne, výrobné jednotky, dom pre učiteľov a ihriská. Privítala nás prívetivá saleziánska komunita - otec José a otec Johnson, brat Kibe, brat Baron a diakon Peter. Počas našej týždňovej návštevy bolo ťažké stretnúť ich pokope kvôli množstvu ich úloh a povinností. Nečudo, veď v každej časti tábora spravujú učňovské centrá, ktoré ročne navštevuje vyše 3000 študentov. Saleziáni don Bosca sú v Kakume prítomní od jej vzniku. Venujú sa najmä deťom a mladým v bezútešnej situácii – hoci majú celý život pred sebou, sú uviaznutí medzi hranicami tábora, odkázaní na pomoc druhých. Nemajú možnosť sa zamestnať, bezcieľne sa túlajú v tábore, ktorý nemôžu opustiť . Niektorí sa utečencami stali, iní sa s nálepkou utečenca narodili a nepoznajú inú realitu. Stratenej generácii mladých ľudí v Kakume pomáhajú Saleziáni don Bosca už 25 rokov. Ukázalo sa, že pre mládež tu majú skutočný význam praktické zručnosti. Umožňujú im plnohodnotne tráviť čas, dávajú im schopnosť zarobiť si na seba a svoju rodinu.

Odchovancov saleziánskych učňoviek sme chceli stretnúť osobne. Mnohí si otvorili vlastné dielne priamo v tábore či v meste Kakuma. Jedným z nich je aj Andrew, 28-ročný mladý muž z Konga. Dohodli sme sa, že sa stretneme v jeho dielni v meste. Po ceste do mesta sme míňali rušné miesto, kde sa tlačilo kopec ľudí. Joseph predbehol moju otázku: „Aha, v tejto časti tábora práve prerozdeľujú jedlo“. Ako sme sa dozvedeli, každý utečenec dostáva mesačne 7 kíl jedla v tomto zložení: 1 liter oleja, 3 kilá kukurice, 1 kilo fazule a 2 kilá čirka. V hlave rátam, že by mi z toho vyšlo niečo cez 230 gramov jedla denne. Nič moc. Ak si po jedlo príde celá rodina, na jednu osobu je množstvo jedla ešte menšie. Okrem jedla dostane každý utečenec aj 3 doláre formou kreditu, ktoré môže použiť na jedlo a mydlo v špeciálne označených obchodoch s názvom „bamba chakula“, čo v preklade znamená potravinový poukaz. Lepšie sa majú tí, ktorým sa podarí nájsť si nejaký zdroj príjmu. Taxikári na babetách, malí obchodníci s potravinami či oblečením, opravári bicyklov, stolári, krajčírky, murári... Na to však potrebujú zručnosti, kapitál alebo oboje.

Na ulici v meste Kakuma, kde ma Andrew stolársku dielňu, panoval čulý ruch. Pomedzi stánky s ovocím a zeleninou sa prechádzali ženy z kmeňa Turkana tradične ozdobené goliermi z korálikov, popod nohy sa nám motali sliepky, v blízkom obchode hrala hudba, v úzkych bočných uličkách na seba trúbili babety. Andrew mal v dielni zákazníka, počkali sme teda, kým sa s ním dohodne na objednávke. Malá dielňa s plechovou strechou mala jedno okno, prenikavo tam voňalo surové drevo, podlahu pokrývali piliny. Uprostred miestnosti bol sústruh, pri stenách zložené drevo, na bočnom stole ručné nástroje. Keď zákazník odišiel, Andrew nás srdečne privítal. Do tábora prišiel v roku 2011 kvôli vojne. Keď sa ho pýtam, či je v Kakume s niekým zo svojej rodiny, odpovedá príkro: „Som tu sám. Neviem, či členovia mojej rodiny už zomreli alebo ešte nie. Nemám na nich žiadny kontakt, ani ich čísla. Takže ľudia tu, utečenci aj Keňania, sú teraz ako moja rodina, moji priatelia.“ V učňovke Don Bosco absolvoval dvojročný kurz stolárstva. Keď ho dokončil, začal pracovať pre istého somálskeho tesára. Vďaka tomu získal cennú prax a bol schopný nasporiť si peniaze na otvorenie vlastnej dielne. Zručnosti mu zlepšili život. Práca vypĺňa jeho čas v tábore a zabezpečuje mu zárobok, vďaka ktorému nemusí žiť iba z pravidelného prídelu jedla. Napriek tomu, že sa jeho život zlepšil, dúfa v návrat do Konga, kam prinesie svoje stolárske zručnosti a skúsenosti.

Saleziáni don Bosca vyškolili v Kakume desaťtisíce mladých stolárov, zváračov, inštalatérov, elektrikárov, murárov, poľnohospodárov, ale aj krajčírok či sekretárok. Napriek neúnavnej snahe odpovedať na túžbu stratenej generácie po vzdelaní, sa saleziánom nedarí z kapacitných dôvodov prijať do učňoviek všetkých záujemcov o štúdium. Každý rok dostanú 7000 prihlášok, z ktorých môžu prijať necelú polovicu. Okrem utečencov majú o štúdium záujem aj miestni Keňania z kmeňa Turkana, ktorí žijú v okolí tábora. Keďže nemajú status utečencov, do škôl v tábore nemajú prístup. Najbližšia dostupná učňovka je pre nich v meste Lodwar, 120km od Kakumy. Miestni Keňania sa cítia byť v nevýhode, z čoho vyplýva aj vzájomná averzia. S naším občianskym združením SAVIO sme sa rozhodli pomôcť obom komunitám a zvýšiť možnosti stratenej generácie nájsť cestu k lepšiemu životu vďaka praktickým zručnostiam. Našim cieľom je otvoriť novú učňovku v meste Kakuma. Vďaka jej umiestneniu mimo tábora do nej budú mať prístup nielen utečenci, ale aj miestni Keňania, vďaka čomu sa dvere k vzdelaniu otvoria aj pre tamojší kmeň Turkana. Začíname s kurzom stolárstva.

Miestny kmeň Turkana
Miestny kmeň Turkana (zdroj: Adriana Mahdalová)

Kakuma je zvláštne miesto. Pripomína obrovskú multikultúrnu dedinu s mnohými národnosťami. Tie sa však v zásade nepremiešavajú, každá hovorí svojim jazykom, žije vo svojej štvrti, snaží sa vytvoriť svoj vlastný mikrosvet a prinavrátiť si tak pocit strateného domova. Cez víkend sme navštívili komunitu z Južného Sudánu, ktorá oslavovala sviatok sv. Dominika Savia. Slávnostná svätá omša sa konala na priestranstve medzi malými hlinenými domčekmi. Medzi strechami boli natiahnuté farebné plachty, aby ostré slnko nepražilo prítomným na hlavy. Všade boli poukladané plastové stoličky, vpredu bol ozdobený oltár, naboku pripravený zbor a tradičné hudobné nástroje. Niekto sa rýchlo vystúpil z prvého radu a ponúkol mi svoju stoličku. V živote som už bola na mnohých omšiach aj v afrických krajinách, ale toto bola najradostnejšia omša, akú som kedy zažila. Tí ľudia sa tešili jednoducho z toho, že sú spolu, že sa môžu zísť, spolu si zaspievať, zatancovať, ďakovať Bohu za dar života. Hoci som dúfala, že k tomu nepríde, vyzvali nás k tomu, aby sme sa po omši prihovorili davu. Zopakovalo sa na to viacerých miestach v tábore, ktoré sme navštívili. Boli to pre mňa najťažšie momenty v Kakume. Čo povedať týmto ľuďom, ktorí si zažili hrôzy vojny, násilie, útek z domova? Čo povedať prítomným chlapcom, ktorí boli nútení bojovať ako detskí vojaci? Čo povedať sirotám, ktoré videli umrieť svojich rodičov? Čo povedať matkám, ktoré s bábätkami na rukách peši utekali 300 kilometrov bez jedla? Spomenula som si na hejty na našich facebookoch. Vedeli by ste na tom mieste v tom momente povedať tým ľuďom do očí, že si za to môžu sami? Že ich v Európe nechceme?

V komunite Dominika Savia
V komunite Dominika Savia (zdroj: Adriana Mahdalová)

Snažíme sa robiť veci, ktoré nám dávajú zmysel. Vidíme ho aj v podpore vzdelávania. Stratená generácia mladých ľudí v Kakume v Keni potrebuje nájsť cestu k lepšiemu životu. Ukážme im ju spolu a darujme im vzdelanie na www.savio.sk/kakuma.

Adriana Mahdalová, projektová manažérka SAVIO o.z.

SAVIO o.z.

SAVIO o.z.

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  5x

“SAVIO VYTVÁRA PRIESTOR PRE AKTÍVNE ŠÍRENIE DOBRA”Sme občianske združenie, ktoré saleziánskym štýlom vytvára priestor pre solidaritu s chudobnými a skvalitňuje život mladých v menej rozvinutých krajinách. Prostredníctvom projektov, zbierok a práce dobrovoľníkov pomáhame ľuďom v neľahkej životnej situácii. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu