reklama

Odrazu popri mne preplávala „lodička“.

Je po daždi. Vzduch vonia zeleňou a výparmi z okolia. Nachádzam sa uprostred slumu Kuwinda na periférii Nairobi. Pred rokom tu požiar zničil stovky domovov, obyvatelia si preto svoje jednoduché obydlia museli postaviť nanovo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Pri plechových chatrčiach bez elektriny posedávajú miestne ženy. Niektoré strážia oheň, na ktorom sa vo veľkých hrncoch zohrieva voda na ugali – kašu z kukuričnej múky, ktorá je tu najčastejšou potravou. Iné ženy perú, alebo vešajú prádlo, upratujú, alebo sedia na kraji blatistej cesty plnej výmoľov so svojimi najmenšími ratolesťami a snažia sa niečo predať. Múku, olej, čokoľvek, čo by im prinieslo aspoň nejaký zárobok. Niekedy takto presedia aj dlhé hodiny, kým niečo predajú. Jedna dievčina mi ukazuje svoj vzácny tovar – niekoľko rýb obsypaných muchami. Obďaleč sedí skupinka mužov a o niečom diskutuje. Všetci pôsobia veľmi vážne. Iba hŕstka hrajúcich sa detí, ktorá tu okolo pobehuje, spontánne vykrikuje a smeje sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odrazu mi popri nohe prepláva malá “lodička”. Modrý vrchnáčik z plastovej fľaše si to na vlnkách odpadového potôčika, ktorý tečie popri ceste, razí celkom odvážne. Chlapček, ktorý ho pustil dole po prúde, z neho nespúšťa zrak. Pozorne sleduje jeho trasu a takmer nedýcha, keď sa zdá, že sa vrchnáčik bude musieť popasovať s nejakou prekážkou. Aj ja sa na okamih pristihnem, ako tento ešte pred chvíľou tak bezvýznamný kus plastu, v duchu hypnotizujem, aby sa nikde nezastavil, aby doplával až do cieľa. „Ideš, do toho“, vravím si, tak, aby ma nikto nepočul a povzbudzujem vrchnáčik na jeho ceste, akoby šlo o veľmi dôležitý závod. Podarilo sa, „loďka“ doplávala a hra sa môže zopakovať. Cítim radosť, rovnako ako chlapec, ktorý už svoju novú vyskúšanú hru ukazuje ďalším záujemcom. Ešte chvíľku pozorujem tento výjav – troch malých kamarátov zaujatých hrou. „Aká asi bude ich budúcnosť?“, prebleskne mi hlavou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu sa mi pred očami vybaví iný obraz. Vlastne je to tvár Ignatia, Jamesa a Stevena, ktorých som stretla len pred nedávnom kúsok odtiaľto. Bolo to v Bosco Boys - v centre pre deti v núdzi, kde sa komunita saleziánov, aj za podpory mnohých dobrodincov zo Slovenska, už skoro dve desaťročia snaží poskytnúť domov chlapcom, ktorí sa v ranom veku ocitli na ulici.

Centrom ich už prešli stovky a Ignatius, James a Steven boli kedysi medzi nimi. Keď som ich uvidela po prvýkrát, pôsobili veľmi príjemne. Všetci traja boli pekne upravení, veselí a komunikatívni. Ak by mi v ten deň nerozpovedali niečo zo svojej minulosti, možno by som ich, ako sa hovorí, „založila do škatule“ medzi ostatných veselých, komunikatívnych a obyčajných chalanov v ich veku. Život na ulici však vždy zanechá stopu a najskôr ju človek objaví v pohľade, ktorý sa od ostatných líši akousi príliš skoro nadobudnutou zrelosťou. Takýto pohľad mali aj moji traja noví priatelia. Usmievali sa, no v ich očiach sa zároveň odrážalo niečo ťaživé a bolestné – skúsenosť, ktorou si bohužiaľ ešte stále prechádza mnoho detí tohto vyše trojmiliónového mesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S chalanmi sme sa rozprávali dlho a osobne. Sedeli sme v malom parku pri škole a počas prestávky sme museli našu konverzáciu prerušiť. Okolo chlapcov sa zbehla veľká skupina študentov. Uvedomila som si, že je to vzácny čas a že tú zvláštnu spriaznenosť, ktorá medzi týmito chlapcami existuje, nikdy nepochopím. Všetci boli kedysi na jednej lodi. Vedia, čo je to spať v špine a zime, aké je to cítiť strach, či zaháňať hlad fetovaním lepidla, čo znamená nemať žiadne útočisko, žiaden domov, kde by im niekto venoval milé slovo. V hlúčiku plnom sivých školských uniforiem Ignatius, James a Steven žiarili. Menší chlapci ich držali za ruky alebo sa im vešali na plecia, starší k nim vzhliadali s rešpektom i obdivom. Stáli medzi nimi mladí muži, dnes už študenti na univerzite a pracujúci, samostatní ľudia. „Bratia“, ktorí im rozumeli a ktorí im mohli byť príkladom toho, že ak k ruke, ktorá im ponúka pomoc pridajú všetku svoju snahu a odhodlanie, môžu to so svojou „loďkou“ v akýchkoľvek vodách života dotiahnuť veľmi ďaleko. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V ovzduší cítim pohodu i radosť. Zrazu na mňa zatrúbi auto, známe obrazy sa mi rozplývajú. „Ideme“, ozýva sa hlas zo zadných otvorených dvier. Nastupujúc sa ešte raz obzriem. Traja kamaráti stále stoja pri potôčiku so svojou lodičkou. Chvíľku pozorujem tieto deti na periférii Nairobi a v duchu si už len opakujem vetu: „Idete chlapci, do toho“! 

Ignatius, James a Steven odchovanci centra Bosco Boys dnes vracajú to, čo sa im dostalo.
Ignatius, James a Steven odchovanci centra Bosco Boys dnes vracajú to, čo sa im dostalo. (zdroj: Adriana Mahdalová)

V uliciach Nairobi ešte stále žije mnoho detí, ktoré nepoznajú pocit bezpečia a prijatia. Občianske združenie SAVIO sa prostredníctvom programu Adopcie detí v spolupráci so saleziánmi Dona Bosca snaží týmto deťom darovať nádej na lepšiu budúcnosť. Cez program Adopcie tried zároveň pomáha aj deťom a mladým na saleziánskych školách vo vojnou skúšanom Južnom Sudáne. Aj vy sa môžete pridať k tejto našej misii a pomôcť nám dostať tieto deti z ulice do školske lavice. Všetky dôležité informácie- kde a ako pomôcť nájdete na stránke darujlavicu.sk

Veronika Rendeková, koorodinátorka programov adopcií

SAVIO o.z.

SAVIO o.z.

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  5x

“SAVIO VYTVÁRA PRIESTOR PRE AKTÍVNE ŠÍRENIE DOBRA”Sme občianske združenie, ktoré saleziánskym štýlom vytvára priestor pre solidaritu s chudobnými a skvalitňuje život mladých v menej rozvinutých krajinách. Prostredníctvom projektov, zbierok a práce dobrovoľníkov pomáhame ľuďom v neľahkej životnej situácii. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu