Južný Sudán alebo smrť

Autor: SAVIO o.z. | 27.3.2017 o 16:52 | (upravené 11.4.2017 o 16:36) Karma článku: 6,75 | Prečítané:  1874x

Pred cestou do Južného Sudánu som mala rešpekt. S čiernym kontinentom už nejakú tu skúsenosť mám, ale nie je Afrika ako Afrika - do vojnovej krajiny som cestovala prvý raz. 

Čakali ma praobyčajné štyri dni v Južnom Sudáne, hlavné mesto Juba bolo podľa našich zdrojov v tom čase pokojné, nebolo sa čoho obávať. A predsa, kdesi vnútri mi nebolo všetko jedno. Do krajiny nie je až tak jednoduché sa dostať. Potrebujete povolenie na vstup, ktorý vám musí vybaviť niekto miestny. Túto prácu odviedli tamojší saleziáni, sken povolenia nám poslali na e-mail. Vytlačená kópia však pracovníčke leteckej spoločnosti na check-ine v Keni nestačila. Darmo sme jej vysvetľovali, že kuriér by nám originál nestihol pred cestou doručiť, že v minulosti naším kolegom stačila kópia, že aj všetkým saleziánskym misionárom vždy stačila kópia, nedala sa obmäkčiť. Trvala na tom, že musí mať originál. Ak nie ona, tak jej kolegovia v Jube. Preto musel salezián Shyjan v Južnom Sudáne urýchlene zaniesť originály nášho povolenia na vstup do krajiny do kancelárie leteckej spoločnosti v Jube. Klobúk dole, stihol to zariadiť za dve hodiny, počas ktorých sme stepovali v odletovej hale. Pani pracovníčke zavolal z Juby kolega, že originály má, môže nás pustiť. Všetko v poriadku, dostali sme sa za bránu, let sme stihli.

V lietadle som si spomenula na to, ako mi na gymnáziu spolužiačka ukázala videá o vojne v sudánskom Darfúre. Zasiahli ma natoľko, že som sa začala zaujímať o vojny, humanitárne katastrofy, ľudské práva, rozvoj. Zapálila som sa pre problematiku rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci. Bolo to pred jedenástimi rokmi. Teraz som bola na pracovnej ceste do Južného Sudánu. Darfúr akoby mal čiastočný podiel na smerovaní môjho života. Nikdy predtým sa mi táto asociácia nevynorila, až v lietadle do Juby. Prirodzene, veď Darfúr má s Južným Sudánom veľa spoločného. Okrem iného aj vojnu.

Južný Sudán. Najmladšia krajina sveta. Po osamostatnení v roku 2011 sa zdalo, že tam konečne nastane mier. Ten však netrval dlho. V roku 2013 sa kvôli mocenským ambíciám rozpútala občianska vojna. Prezident Salva Kiir je z kmeňa Dinka, vtedajší viceprezident Machar z kmeňa Nuerov. Spomedzi 64 kmeňov v krajine sú tieto dva najpočetnejšie, Dinkovia majú najväčšie zastúpenie. Machar sa postavil proti prezidentovi, následne bol odvolaný kvôli pokusu o štátny prevrat. Začali intenzívne boje medzi rebelmi organizovanými Macharom a vládnym vojskom. Dlhodobé kmeňové napätie bolo živnou pôdou na to, aby konflikt prerástol do občianskej vojny. Mierová dohoda z roku 2015 pokoj nepriniesla. V krajine sa stále bojuje, rebelské skupiny rôznych kmeňov sa spájajú proti Dinkom, ktorí majú nad krajinou kontrolu. Boje prebiehajú striedavo naprieč krajinou, tam, kde bol dnes pokoj, môže zajtra nastať masaker. Vojna má na svedomí už asi 2 milióny vnútorne vysídlených ľudí, 1,3 milióna utečencov, 300 000 mŕtvych – tieto čísla sú pravdepodobne poddimenzované. Krajinu trápi aj hladomor. 7,5 milióna ľudí potrebuje humanitárnu pomoc.

Silné turbulencie počas celého letu mi na pokoji veľmi nepridali. Pri pristávaní som sa tak kŕčovito chytila sedadla, až sa prisediaci Keňan nahlas rozosmial. Už je dobre, pristáli sme. Po vystúpení z lietadla nás ovalilo teplo, dostali sme inštrukciu, že na batožinu si máme počkať rovno pri lietadle. Kým pracovníci vyťahovali z lietadla kufre, snažila som sa identifikovať budovu letiska. Nie, veľká nová rozostavaná budova to nebola. Nie, ani tá menšia jednopodlažná vedľa nej s nadpisom Juba International Airport. Administratíve letiska momentálne slúži provizórny stan z celtovinových plachiet. Ako som sa neskôr dozvedela, na nejaký čas to tak aj zostane – stavba nového letiska bola pozastavená, keďže vláda nezaplatila talianskemu kontraktorovi za doterajšie práce. Medzičasom tam zlodeji rozkradli, čo sa dalo.

Vzali sme si kufre a vybrali sa smerom k stanu. Na celtovine bol spredu čiernou fixou napísaný nadpis Arrival Hall. Ešte som len vstúpila do stanu, už na mňa niekto kričal „Adriana, Adriana!“. Salezián Shyjan, ktorý po nás prišiel na letisko, stál za akousi doskou, ktorá mala zrejme oddeliť priestor pre pasažierov a nepasažierov. Podala som mu ruku a vrátila sa k (opäť provizórnemu) okienku pasovej kontroly. Miestny pracovník sa striedavo díval na mňa a na fotku v pase a zmätene sa pritom usmieval. Ja som mu menej zmätene zaplatila 100 eurový poplatok za víza, ktoré mi nalepil do pasu. Následne sme museli absolvovať prehľadávanie našej batožiny. Pri kontrole kufrov sa tlačilo kopec ľudí, ktorí nám do nich nazerali, no keďže nenašli nič zaujímavé, stroho nám ich vrátili. Pod tou celtovinou mi začínalo byť poriadne teplo, bola som rada, že sme konečne vyšli za Shyjanom druhou stranou stanu von. „Father Shyjan, veď vy tu máte svetový unikát – som si istá, že toto medzinárodné letisko nemá vo svete obdobu!“ Shyjan sa zasmial, naložil nás do auta a vydal sa s nami naprieč hlavným mestom Juba do saleziánskeho strediska Don Bosco v okrajovej mestskej časti Gumbo.

Do Južného Sudánu som pricestovala s naším predsedom, saleziánom Štefanom. Sprevádzal nás aj starší saleziánsky brat Jimm z Talianska a mladučký Afro z Ugandy. Narozdiel od nás, oni plánovali v Južnom Sudáne ostať, bola to krajina ich pôsobenia. Ja a Štefan sme prišli iba na krátku pracovnú cestu, aby sme navštívili utečenecký tábor, ktorý vznikol v dôsledku vojny na saleziánskom pozemku v Gumbo v Jube. Utečenecký tábor vlastne nie je správny výraz. De iure totiž nejde o utečencov, ale o vnútorne vysídlené osoby. Sú to ľudia, ktorí síce boli nútení opustiť svoje domovy, ale neprekročili hranice vlastného štátu. Nevedela som si predstaviť, ako vyzerá tábor s 10 tisíc ľuďmi, nevedela som si predstaviť ani to, ako môže tábor takýchto rozmerov vzniknúť, fungovať, ako môže hŕstka saleziánov zvládnuť starostlivosť o toľkých ľudí a popritom sa nezblázniť. Mala som veľa otázok, odpovede prichádzali postupne.

Keď sme autom prechádzali cez Jubu, mesto pôsobilo pokojným dojmom. Ľudia sa prechádzali po uliciach, posedávali s ovocím popri ceste, malé obchodíky s pestro maľovanými, trochu ošumelými fasádami boli otvorené. Niektoré ulice boli celkom pekné, po stranách ich lemovali vysoké palmy a vzbudzovali dojem malého prosperujúceho mesta - pravdepodobne ovocie krátkeho obdobia mieru po dosiahnutí nezávislosti. Príjemný dojem kazili skupinky vládnych vojakov, ktorých sme po ceste stretávali. Obzvlášť veľa ich bolo pred mostom. Je to jediný most v Jube, ktorý spája dva brehy Nílu. Strategické miesto.

„V jeden večer sme prechádzali so spolubratom Davidom autom cez mesto, vracali sme sa do centra. Pred mostom stáli vojaci. Zastavili nás. Jeden z vojakov zakričal na Davida, aby vypol svetlá. Keď ich vypol, vojak začal vrieskať, prečo ich vypol. David odvetil, že len nasledoval jeho pokyny. Vojak ho vytiahol z auta a priložil mu k hlave zbraň. Hovoril mu niečo po arabsky. Chcel som vystúpiť z auta, no David na mňa zakričal, aby som ostal sedieť. Vravel vojakovi, že sme kňazi, pracujúci v centre Don Bosco Gumbo. Vojak mu neveril. Zrazu sa obďaľeč objavil akýsi chlapec, ktorý nás poznal. Zakričal na Davida, aby ho pozdravil. Vojak zložil zbraň a nechal nás ísť. Ktovie, ako by to dopadlo, nebyť toho chlapca.“, porozprával nám Shyjan.

Čím viac sme sa vzďaľovali od centra, tým viac sa vytrácal dojem pekného mesta, ubúdalo asfaltiek, pribúdalo prachu. Keď sme nadobro zišli z asfaltky, trvalo nám asi 15 minút natriasania, kým sme dorazili do cieľa. Saleziánske stredisko Don Bosco Gumbo – dielo, vďaka ktorému sa robí veľa dobra. Je to veľký areál, ktorý dostali saleziáni do daru. Postupne tu vyrástol kostol, futbalové a basketbalové ihrisko, základná škola prvého a druhého stupňa, učňovka so stolárskou, zváračskou, automechanickou a elektrotechnickou dielňou, malá klinika, saleziánska ašpirantka, kancelárske priestory, dom sestier FMA, učňovka pre ženy, dom saleziánov. Všetko veľmi jednoduché, skromné, so základným vybavením. Najnovšími prvkami saleziánskeho diela v Gumbo je tábor pre vnútorne vysídlené osoby a základná škola pre deti z tábora.

Na tak veľké dielo je personálu veľmi málo. Sú tu iba traja saleziánski kňazi, niekoľko sestier saleziánok a tri kórejské sestry, ktoré však zanedlho krajinu opustia. Zamestnanci škôl a administratívy sú miestni. Saleziáni sú jediná kongregácia, ktorá v krajine zotrvala počas celého trvania konfliktu. Keď minulý rok v Južnom Sudáne zomrela slovenská rehoľná sestra Veronika a inú rehoľnú sestru znásilnili, biskup odporučil všetkým misionárom a zvlášť misionárkam, aby krajinu z bezpečnostných dôvodov opustili. Mnohí tak aj urobili. Iba zopár “bláznov“ sa rozhodlo v krajine zostať. Aj na nich sa však vojna podpisuje, na zdraví, psychike. Aktuálne je v krajine 16 saleziánov. Všetci traja saleziánski kňazi v Gumbo pochádzajú z Indie. Keď v júli 2016 prepuklo intenzívne násilie, India, medzi inými krajinami, poslala do Južného Sudánu lietadlo po svojich občanov. Z ambasády zavolali deň predtým saleziánom, aby ich informovali, kedy sa majú dostaviť na letisko. „My ale nikam nejdeme.“, reagoval salezián na telefóne. „Ale akože nejdete? Vy musíte odísť.“, namietala ambasáda. „Nie, nemusíme odísť a ani neodídeme. Máme tu tábor s tisícami ľudí, ktorí sú na nás závislí.“ Chvíľa ticha v telefóne. „Ale v tom prípade ostanete v krajine na vlastné riziko.“ Kňaz pritakal: „Tak ostaneme na vlastné riziko.“

Do tábora nás zobrali hneď v prvý deň. Šli sme tam chvíľu autom, aj keď je to stále na saleziánskom pozemku. V čase našej prítomnosti bolo v tábore 10 000 ľudí. Dnes ich je 18 000 – takto narástol počet v priebehu 2 mesiacov. Tábor sa delí na tri časti – A, B a C. V áčku sú tí, ktorí prišli do tábora v roku 2013, keď prepukla vojna. Béčko vzniklo počas intenzívnych bojov v druhej polovici roka 2016. Novovzniknuté céčko je výsledkom pokračujúcich bojov a aktuálneho hladomoru v krajine. Ľudia v tábore sú vo všetkom závislí na saleziánoch. Je ťažké postarať sa o toľkých ľudí, o to viac, že inflácia tlačí ceny tovarov nahor a jedlo je príliš drahé. Saleziáni majú do budúcna plán zabezpečiť sociálnu rehabilitáciu obyvateľov tábora, pomôcť im znovu sa niekde usadiť, no momentálne to z hľadiska bezpečnosti nie je možné. V tábore sú prevažne ženy so svojimi deťmi. Ich muži sú buď mŕtvi alebo nezvestní. Každý obyvateľ tábora má svoje číslo, pod ktorým je v tábore registrovaný. Pri príchode do tábora dostane každý kartičku, s ktorou si pravidelne prichádza po prídel jedla. V tábore je vyhĺbených zopár studní, kam si ľudia chodia po vodu. Žijú tu v stanoch z celtoviny a bambusovej konštrukcie. Záchody sú vybudované pred táborom. Organizácia života v tábore funguje na princípe koordinátorov. Tí sú priamo z tábora a každý z nich má na starosti určitý počet ľudí. Pomáhajú s prerozdeľovaním jedla či prikrývok, umiestňovaním nových prišelcov, s poskytovaním informácií, komunikáciou pravidiel a podobne. Koordinátorov riadi salezián, don David.

Noví ľudia prichádzajú do tábora v hociakom čase, cez deň či v noci, v skupinkách či samostatne. Niektorých vyhnal z domovov hladomor, iných vojaci či rebeli, podpálili im domy, vyzabíjali rodiny. „Raz v noci mi ktosi prišiel povedať, že pri bráne strediska sú tri ženy, ktoré hľadajú tábor. Išiel som k bráne a naozaj, čakali tam. Povedal som im, aby ma nasledovali. Ako som kráčal, všimol som si, že jedna žena ostala stáť pri bráne. Zavolal som na ňu a znova ju vyzval, aby šla za nami. Povedala, že nemôže chodiť. Nerád svietim na ľudí baterkou, no keďže som chcel pochopiť, čo sa deje, zasvietil som na ňu. Bola celá od krvi. Kráčala vyše 100 kilometrov pešo, počas cesty ju trikrát znásilnili.“

Život v tábore plynie vo svojej jednoduchosti. Deti si krátia dlhú chvíľu hrami, ženy rozhovormi, praním či varením. Keď sme sa prechádzali po tábore, trpezlivo nás nasledovala skupina detí. Jedno dievča malo cez tvár prehodenú šatku. Zakrývala si ňou polovicu spálenej tváre. Akési malé dieťa ma chytilo za ruku. Držalo ma len tak ledabolo, chýbali mu dva pršteky. Napriek biede, ťažkým podmienkam a často trpkým spomienkam tým deťom nechýba veselosť. Spievali pesničky, výskali, skákali, naháňali sa. V roku 2014 postavili saleziáni pre tieto deti školu. Stojí na začiatku saleziánskeho strediska. Má desať tried a chodí do nej 1600 detí. Polovica z nich chodí na vyučovanie doobeda, druhá polovica poobede. Stále to však znamená 80 detí v jednej triede. Ráno prichádzajú do školy hladné. Pred vyučovaním sa im preto rozdávajú raňajky – hrnček ovsenej kaše. Trošku kaše dostanú aj na obed. Saleziáni veria vo vzdelávanie a v to, že budúcnosť týchto detí bude vďaka škole lepšia. V štátnych školách sa vyučuje v kmeňových jazykoch, deti sú vedené ku kmeňovému chápaniu usporiadania spoločnosti. Saleziánske školy však majú iný prístup. Vyučuje sa v angličtine, deti sú vychovávané v zmysle vzájomného rešpektu a priateľstva.

Okrem strediska v Gumbo majú saleziáni aj niekoľko ďalších škôl v okolí Juby. Vybrali sme sa na ne pozrieť. Krásne okolie Nílu, obrovské košaté mangovníky, tradičné dedinky. A predsa, bolo cítiť napätie. Po ceste nás zastavili vládni vojaci, aby skontrolovali auto, no keď videli vpredu nadpis Don Bosco, nechali nás ísť. Minuli sme vojenský konvoj OSN s asi 20 vozidlami. Videli sme viacero vypálených dedín. Bolo jasné, že v tej časti sa odohrali hrozné veci. Saleziáni v Gumbo majú za sebou už niekoľko masových pohrebov. Po krvavých bojoch v Jube a okolí sa raz vybrali mimo mesta na masový pohreb. Naraz bolo pochovaných asi 80 ľudí. Pri pohrebe sa don David rozplakal. Ľudia sa ho pýtali, prečo plače, veď medzi mŕtvymi nie sú ani kňazi, ani rehoľné sestry. „Sú to ale nevinní ľudia. Je tam predsa kopec detí...“.

David a ďalší saleziáni, ktorých som stretla v Južnom Sudáne, sú pre mňa jednou z tých životných záhad, ktoré neviem rozlúštiť. Mnohokrát sa im vyhrážali smrťou, niektorých zbili, Davida držali tri dni vo väzení, v krajine zúri vojna, otvorene sa hovorí o tom, že bude preliatej ešte veľa krvi, a napriek tomu v krajine zostávajú. Sú absolútne zmierení so smrťou. „Pozri, zomrieť by som musel tak či tak. Či by to bolo v Indii, Keni alebo niekde v Európe, skôr či neskôr by to prišlo. Prečo by som mal odísť z Južného Sudánu? Ak by sme odišli, polovica z tých 18 000 ľudí v tábore by možno bola zabitá, ženy znásilnené. Je ľahšie byť misionárom v krajine, kde je mier. Ale odísť teraz, keď nás títo ľudia najviac potrebujú? Nie, nie. Ja som sa rozhodol. Južný Sudán alebo smrť.“

Z Južného Sudánu sme sa vrátili v poriadku, situácia v Jube bola v čase našej prítomnosti naozaj pokojná, nezasiahla ma žiadna guľka. Zasiahlo ma niečo iné. Obeta ľudí, ktorí slúžia trpiacim aj za cenu vlastného života. Náš tím SAVIO im chce pomôcť pomáhať a vy sa k nám môžete pridať. Tento rok chce naša každoročná verejná zbierka Tehlička (povolenie verejnej zbierky MV SR) podporiť vzdelávanie vnútorne vysídlených detí v saleziánskej škole v Gumbo. Za vyzbierané finančné prostriedky bude možné dostavať ďalšie triedy v škole, zabezpečiť deťom školské potreby, jedlo, hygienické balíčky. Koniec koncov, tie deti sú budúcnosťou krajiny a vzdelávanie je jedinou cestou, aby tá budúcnosť stála za to. Budeme vďační, ak verejnú zbierku Tehlička podporíte aj finančne. Ak prispieť nemôžete, to vôbec nevadí. Veľa ste urobili už tým, že ste tento blog dočítali do konca. A ak veríte v silu modlitby, skúste si na tých saleziánov a trpiacich ľudí spomenúť v modlitbe. Ďakujeme.

 

Adriana Kerestešová, projektová manažérka, SAVIO o.z.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Horiaci obklad z londýnskej budovy sa používa aj na Slovensku

Francúzsky výrobca v pondelok oznámil, že obklad, ktorý pravdepodobne významne prispel k tragickému požiaru v Londýne, prestal vyrábať.

SVET

Odpoveď Ficovi: Nie ste v tom sami, Nemci podrazili aj Čechov

Dúfame, že UEFA konečne prijme nové pravidlá.

TECH

Stres a kapusta. Ako chuťové bunky čriev reagujú na podráždenie

Tieto veci dráždia vaše črevá najviac.


Už ste čítali?