Hlboké tmavé oči na hraničnom priechode

Autor: SAVIO o.z. | 12.10.2015 o 10:17 | (upravené 12.10.2015 o 15:46) Karma článku: 10,79 | Prečítané:  3176x

Prichádza muž. Na pleciach nesie dieťa. Môže mať päť rokov, tichý a vystrašený pohľad a bosé nohy. Vonku je asi 9 stupňov. „Nemáte, prosím, ponožky?“ 

Prehrabávam sa v oblečení ... detské ponožky sme už rozdali. Dámske! Aj to pomôže! Beriem najmenšie a obliekam ich dievčatku na nohy, lebo otec drží v rukách tanier teplého jedla a igelitku s celým svojim „majetkom“. Nohy sú úplne studené a plné pľuzgierov. Svrab. Ešteže mám rukavice. A dieťa na mňa pozerá a mlčí. Žiadna emócia, žiadne slovo. Hlboké tmavé oči a prázdy pohľad. Len prázdny pohľad.

Na druhý deň prichádzam až na poslednú chvíľu, keď už je tam asi posledných 400 ľudí, väčšinou celé rodiny. Prichádza muž. Dieťa, dievčatko drží za ruku. Má asi päť rokov. Celá sa úplne trasie a ticho vzlyká. „Nemáte nejaké šaty?“ Nemáme nič! Všetko sa rozdalo. Skláňam sa k nej, beriem jej ruky do svojich. Úplne studené, šaty sú premočené, triaška a vzlykanie pokračuje. Pozerám je do očí, do ďalších tmavých očí. Prázdny pohľad. Nevníma ma, len sa trasie a vzlyká. Otcovi hovorím, že o 200 metrov nižšie je rakúsky Červený kríž, nech sa ponáhľa. Dúfam, že tam niečo budú mať. Len pohľadom ich odprevadím a neviem, čo si počať so svojimi prázdnymi rukami.

Keďže mám reflexnú vestu zo svojho auta, prichádza ďalšia rodina. Anglicky hovoria veľmi slabo. Ukazujú mi na ďalšie dieťa. Rozumiem, že stratila rodinu. Opäť dievčatko. Asi dva roky. Mužovi hovorím, aby jej niečo povedal v ich reči. Dievčatko mlčí, ani slovo. Čo robiť? Beriem ju na ruky. Chodím od jednej rodiny k druhej, ukazujem dieťa. Nič. Nikto ju nepozná. Kašlem na to. Vyberám sa peši do Rakúska. Veď je to len pár sto metrov. Budem hľadať tam. Idem s ďalšími rodinami, mužmi, ženami, deťmi. Aj keby ma mali odtiaľ vyhodiť, to dieťa len tak nenechám. V hlave si ukladám vety a dúfam, že Rakúšania budú hovoriť anglicky. Dievčatko sa ma drží. Neplače. Ticho pozerá svojimi tmavými očami na mňa. Jej pohľad nehovorí nič. Vôbec nič. V hlave mám tajfún myšlienok. Všetky myšlienky sa točia okolo dievčatka, okolo jej rodiny, ktorá ju teraz hľadá a strach, ktorý určite prežívajú. Kde len môžu byť? Nedá mi to. Zastavujem. Nie je možné, aby títo ľudia po toľkých tisícoch kilometrov opustili dieťa len tak, bez hľadania. To jednoducho nie je možné. Zrazu si uvedomujem, že kráčam späť na maďarskú stranu. Neviem, čo budem robiť. Idem hľadať ďalej. Sú tam naši lekári. Možno niekto pri nich hľadal dieťa. Rázne vykročim k ním. Prvý muž, ktorý sa otočil od známeho lekára vykríkol. Jeho oči, pohľad a úsmev mi povedali všetko, čo som potreboval. Otec. Taký šťastný pohľad som ešte asi nevidel. Odovzdávam dieťa a on zatiaľ neustále ďakuje a ďakuje. Len sa usmejem, lebo dohovoriť sa nevieme.

Všetci nakoniec odišli na rakúsku stranu. Taká strašná tma je všade okolo. Na hranici sa vznieslo ticho. Už len jemne mrholí. Chlad sa vkráda pod kožu a ja nie som schopný zabudnúť na tie tmavé detské oči. Prázdny pohľad, ktorý nehovorí nič, vôbec nič. A moje prázdne ruky, ktoré hovoria veľmi veľa. O trochu viac som pochopil, čo znamená byť človekom. Ešte sa musím veľa učiť. 

Ďakujem za každý váš komentár. Anonymita komentárov je vhodná na vyjadrenie svojho nazoru z bezpečného odstupu. Ja som z tejto anonymity vystúpil, aby som sa podelil o svoju osobnú skúsenosť. Nič viac. Je to môj osobný pohľad na to, čo sa dialo okolo mňa a ako som to sám čítal. Ak sa to niekoho z vás dotklo, alebo vas to rozhorčilo, tak sa ospravedlňujem. Článkom nechcem vyjadrovať svoje osobné politické, či spoločenské názory. A to čo som tam zažil je čiste mojou osobnou skúsenosťou nad rámec toho, čo každodenne robím. Ďakujem za porozumenie. 

Peter Jacko SDB, predseda SAVIO o. z.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?