Južný Sudán - misia possible

Autor: SAVIO o.z. | 29.1.2014 o 15:05 | (upravené 29.1.2014 o 15:46) Karma článku: 8,17 | Prečítané:  480x

Ahoj, volám sa Mirka a pochádzam z východného Slovenska. Chcela by som sa s tebou podeliť o moju skúsenosť s krajinou, ktorá mi tak učarovala... možno poznáš rozprávku Narnia, to ako štyri deti vošli do skrine a vstúpili do rozprávkového sveta... Podobne sa aj mne vďaka saleziánom podarilo objaviť svet, kde je všetko iné. Nie, nevošla som do skrine J. Absolvovala som ročnú prípravu, kde som sa veľa nového dozvedela a postupne dozrievala pre službu na tomto misijnom diele. Vždy ma tak ťahalo do Afriky, ani vlastne neviem prečo. Možno ma fascinovala exotickosť krajiny, alebo  média vykresľujúce Afriku ako krajinu úbohých nevzdelaných detí s nafúknutými bruškami. Mala som silnú túžbu pomôcť. Ono to všetko bolo nakoniec trochu inak...

Nútený odchod z Južného SudánuNútený odchod z Južného SudánuPeter Jacko SDB, delegát pre misie

Južný Sudán sa borí s mnohými problémami ako je chudoba, veľká nevzdelanosť, zlá hygiena, mnohé infekčné choroby, vysoká úmrtnosť. No cez to všetko som sa denne stretávala so šťastnými veľmi inteligentnými a vynaliezavými ľuďmi. Prekvapovala ma ich túžba po vzdelaní a hrdosť na svoju krajinu, na svoj kmeň a svoju rodinu. Rodina v Afrike je skupina ľudí s pevnou štruktúrou vzťahov a svojou hierarchiou. Rodinu tvoria nie len rodičia a deti, ale aj bratranci a sesternice, ujovia a tety. V Južnom Sudáne neexistuje sociálny systém ako ho poznáme na Slovensku, ak má niekto problém, tak rodina je prvá ktorá prichádza na pomoc. Ľudia žijú jednoducho, jedia to čo si dopestujú a tiež chovajú kozy, kravy a sliepky.

Je to veľmi mladá krajina, keďže Južný Sudán sa od Sudánu oddelil len v roku 2011. Krajina sa snaží pozbierať z nedávnej vojny o nezávislosť. Postupne sa rozvíja ekonomika, politika, školstvo, zdravotníctvo, no ešte to nejaký čas potrvá. Ľudia dlhý čas žili v strachu a neistote, preto nie je nič nezvyčajné stretnúť niekoho so zbraňou v ruke. Ja som pôsobila v malom mestečku Tonj,  tak trochu mimo civilizácie, na území kmeňa Dinkov. V Južnom Sudáne je veľa kmeňov, ale dva sú najpočetnejšie. Ide o kmeň Dinkov a  Nuerov. Každý kmeň má svoje špecifiká a hrdosť na svoje korene a tradície. Deti v škole každé ráno z plného hrdla s rukou na srdci spievajú národnú hymnu. Radi kreslia vlajku a dúfajú v lepšiu budúcnosť.

Postupne som začala hlbšie poznávať životné príbehy jednotlivých ľudí a skladať si vlastnú Africkú mozaiku. Zamilovala som si týchto mojich tmavších bratov a sestry, moju komunitu a túto krajinu i keď som tam pôsobila len štyri mesiace. Nedávno som musela misiu náhle opustiť, kvôli nepokojom, ktoré nastali v hlavnom meste Jube. Keďže sme mali problém s elektrinou, informácie sa k nám dostávali pomalšie. Po tom čo zomrelo mnoho ľudí v Jube, boli diskusie na tému kmeňovej nenávisti čoraz častejšie. Dozvedali sme sa, že nepokoje sa rozšírili i do iných častí Južného Sudánu. V Tonj však vládol pokoj i keď naši Dinka ľudia žili v neistote. Na vianočnú polnočnú omšu prišlo iba pár ľudí, pretože ostatní sa obávali o svoju bezpečnosť. Ľudia, ktorí prišli z iných miest nám rozprávali ako vytiahli pred dom rodinu a celú ju postrieľali, len pre to, že patria k inému kmeňu. Platí tu zákon oko za oko, zub za zub. Ak niekto zabije príslušníka mojej rodiny je mojou povinnosťou pomstiť ho. Tak to ide stále dokola. Myslím, že ľudia nechcú vojnu, no bez odpustenia nebudú žiť v mieri. Ako povedal Sv. Otec „ovocím mieru je pokoj..." Problémom je, že tí čo sú pri moci sa nevedia dohodnúť a tak podnecujú kmene k boju o moc. Armáda je rozdelená na dva tábory, vojaci sa postupne situujú do strategických miest. Zopár rebelov ukradlo armáde zbrane, na mnohých miestach sa udiali krvavé masakre. V krajine vládne strach a atmosféra je veľmi napätá. Ľudia sa snažia dostať do bezpečnejších miest, v nádeji, že tam sa zachránia. Na cestovanie treba peniaze a tak chudobní, ktorých je väčšina i tak ostávajú vo svojich domovoch. Ja mám obavy, že niekto príde a len tak zničí moju rozprávkovú krajinu, kde je všetko iné, ešte neskazené materializmom a konzumným spôsobom života. Kde je človek šťastný preto, že JE, nie preto, čo vlastní. A tak sa obraciam aj na teba s prosbou o pomoc, pretože títo ľudia si už veľa vytrpeli, a pretože Južný Sudán stojí za záchranu!

 

Miroslava Murcková, dobrovoľníčka

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?